Michelle
Otvorte si balík špagiet a nalaďte sa na moju vlnu zmýšľania.
Plešinka a cez ňu rezná rana. Výrazné strapaté obočie, nenormálne obrovské kukadlá. Noštek a la skokanský mostík. Výrazný
červený rúž, krivý úsmev (ale pamätajte, ona z toho raz urobí módny hit a my všetky jej budeme závidieť, strojčekári môžu ísť
tak jedine kopať kanále).
Malý hríbik, ktorí stačí zašliapnuť a ísť ďalej. Veď predsa dobrého veľa nenarastie a čo je malé to je zlaté ( a áno my vieme, že zlo
sa drží pri Zemi, nemusíte to už opakovať).
Ak by ste ju niekedy počuli hovoriť o sebe v negatívoch, áno už všetkých oboznámila s tým aká je mrochta a samozrejme, že je
„tučná“ . Prosím vás, bez okolkov jej jednu vrazte. Ona raz pochopí, že je obyčajná špageta. Chudučký drobec.
Je to čistý stokár, môj malý hejterko a spoločne hejtujeme celý svet. Náš život, naše povahy, nálady a hlavne modrý ústav (škola).
Pre mňa osobne žiadna dokonalosť nie je, neexistuje. A nenávidím dokonalosť, ale ona je pre mňa tou najdokonalejšou
spolužiačkou, spolusediacou, kamarátkou, sestrou. Momentálne v mojom živote znamená všetko, je mojim vesmírom a spoločne
žijeme v našej peknej bubline plnej zatiaľ nesplnených želaní a snov.
Miška ani nevie aká je úžasné a krásne dievča. Niekedy sa na ňu pozerám a premýšľam ako môže byť tak pekná, ale takým tým jej
spôsobom. Nie je to žiadne tuctové dievča, ktoré stretnete na každom rohu. Úplné obyčajné dievča alebo niečo také, to vôbec nie.
Je skutočne jedinečná a v živote som nestretla osobu ako je ona. Dala by som čokoľvek za to, aby sa aspoň raz do mesiaca mohla
vidieť mojimi očami a pochopiť to aká naozaj je. Aby sa ľúbila tak veľmi ako ju ľúbim ja, aby si neubližovala, ale pekne papala
a nemala sklony k sebapoškodzovaniu, pretože je skutočne krásna.
Samozrejme, že nie je len krásna a nemá hlavu len na ozdobu, ale v nej aj niečo má. Niekedy prekvapuje aj mňa a myslím, že aj ju
samú to koľko toho vie. Je tak brutálne inteligentná, až ma to núti uvažovať nad tým, že si vezmem lopatu a pôjdem si pekne
hrabkať jamu do piesku a zasypem sa od hanby.
Môže si pokojne aj naďalej tvrdiť, že nemá žiadny talent. Nezakazujem jej to. Pretože raz pochopí aká je úžasná. Každý z nás má
talent a ona ho má sakra VEĽKÝ. Mišátoris vie také veci, ktoré nevie nik z nás na planéte. Jej myšlienkové pochody a to čo dáva
na papier. Až z toho padám na riť.
Nejdem tu písať to aká je milá, dobrosrdečná, zlatá, šikovná, ctižiadostivá, ambiciózna a neviem ešte aké superlatívy. Pretože toto
všetko je len obyčajné klišé a aj tak by to nevyjadrilo jej osobnosť.
Takže dosť bolo sladkých rečičiek, aby ste sa náhodou nezľakli, že náš vzťah je dokonalý a sme jedna druhej kyslíkom. Žiadne
také, aj my máme svoje chyby a náš vzťah má obrovské trhliny.
Áno spomínala som, že je Miška nádherná, ale niekedy pôsobí slušne povedané ako žena ľahkých mravov. Takto na mňa pôsobila
aj v prvý deň, keď sme sa stretli (2.9.2014). Náš rozhovor:
Miška: „Som rada, že nemáme v triede tú smotánku.“ – Moja prvá myšlienka bola, dievča a ty nie si z tej smotánky. Samozrejme,
že som jej to nepovedala, ale naozaj tak na mňa pôsobila.
No nepredstavujte si žiadnu tú z tých umelých „krások“ . Ani jedna k nim nepatrí a obe sme vzdialené na tisícky kilometrov od
nich. Nechcem, aby to vyznelo tak, že im závidíme ich krásu alebo také niečo. Samozrejme, že my všetky menej pekné niekedy
takým dievčatám závidíme a chceli by sme byť ako ony. A klamala by som kebyže poviem, že ja a Miška nie. Áno aj my by sme
niekedy chceli vyzerať ako oni, hlavne, keď sa ráno pozerám na toho nenamaľovaného škrečka v zrkadle. Ženy chcú byť ako ony
a muži chcú byť s nimi.
Jedna na druhú máme niekedy také nervy, že stačí zobrať panvicu do ruky a tú druhú ňou poriadne šľahnúť.
Skutočný dôvod prečo sme prestali spolu chodiť ráno do školy nie je to, že nám je zima a radšej trielime samé po svojej čiare
rovno do školy. Ale preto, že niekedy nedokážeme jedna druhú vystáť. Obe musíme mať vždy, vždy, vždy pravdu a posledné
slovo. Máme rovnako zlú povahu a sme ten typ človeka, s ktorým sa nie veľmi ľahko vychádza.
Naša spoločná cesta do školy častokrát vyzerala asi tak, že ja pohľad doľava ona doprava, obidve sme sa tvárili, že zaujato
sledujeme výklady obchodov. Omyl. Pravda je, že ja som v duchu nadávala na ňu a ona zase na mňa. Možno sme prchké, ale
radšej budeme ticho a vo svojom vnútri budeme šalieť ako by sme mali povedať jedna druhej niečo čo by sme neskôr len ľutovali
a aj tak by sme tým nič nevyriešili.
Potom si dá v škole slúchatká na uši a rozčuľuje ma ešte viac, pretože jej to huláka a ja sa chcem tváriť, že sa učím.
Sme k sebe zlé viac ako dobré, ale tie pekné chvíľky sú omnoho krajšie a vždy, keď si na ňu cez deň spomeniem tak si spomeniem
na to pekné a nie na to ako si lezieme na nervy. (Teda nie vždy :D )
Spomeniem si na to ako si spievame Dážď nezastavíš, keď nám rozdávajú písomky na, ktorých sme zase raz pohoreli. Ako jedna
druhej držíme tuho ruku, keď sme nervózne alebo sa bojíme. Na naše večné debaty o móde, knihách a našich snoch. Na naše
menenie hlasov ona na štronza a ja na bratislavskú pipku (ako to na hovorí). Naše odpočítavanie dní k najbližšiemu výletu, plesu,
prázdnin, Vianoc a všetkého načo sa dokážeme tešiť. A naše „poloobjatie“ , v preklade ona ma drgne lakťom pretože sa nám
nechce vyberať ruky z vreciek je to pre nás fyzicky náročná aktivita.
Ale to čo najviac zbožňujem sú naše spoločne strávené chvíle vo fitku. S ňou ani potenie nie je utrpenie, ale relax.
Miši, prosím ťa, nesnaž sa byť milovaná všeobecne. Musí ti stačiť môj fanklub a váž si všetku lásku čo máš, pretože je to viac ako
nič.
Ľúbim ju♥
Claudie.
Claudie
"Zlatko? Chcem byť pekná.Vôbec sa necítim byť pekná, absolútne nič sa mi na mne nepáči. Keď vidím niekoho pekného, tak si vždy poviem, že aj ja kcem byť taká pekná.
Alebo vždy, keď sa na niekoho takto pozerám a vnímam to, aký je pekný, rozmýšľam či niekedy aj niekto iný takto rozmýšľa nado mnou, že som pekná alebo tak."
Asi si vtedy čakala moje sladké rečičky páchnuce feminizmom.
Áno, dostala si ich.
Preto, že ich často potrebujem počuť aj ja. Myslím, že my všetky.
Neviem, kde sa v tebe zjavil dojem, že si škaredá. Chápem, že je ťažké vidieť v zrkadle tie svalnaté nohy. Neviem aké to je, neviem ako sa žije s telom, ktoré je od pol pása nadol ako kulturistické telo muža z časopisu.
Možno máš len viac testosterónu, než je u žien obvyklé.
Presne toto jej musím povedať, keď odmieta drepovať a uteká do kúta na žinenku robiť brušáky.
Žena, ktorá neplače, že má veľký zadok.
Takto jednoducho a výstižne by som ju mohla opísať.
Neviem, či je podstatné ako vyzerala pred rokom či dvoma, že keď sme sa prvýkrát stretli mala rozprávkovo dlhé blond vlasy, splývala s davom, bola verná takému tomu kancelárskemu štýlu a netušila, čo je to dostať 5.
A potom spoznala mňa. Inštinkty zlyhali, myslela si, že som členom smotánky, že som iba niekto.
Niekto, kto sa snaží pochodovať v samovražedných opätkoch, pri každom kroku rozmýšľa nad tým či dostatočne ohýňa kolená alebo je to už príliš, niekto, kto má plnú skriňu lacných fejkov z Ebay-u alebo že som vlastne iba nejaká fiktívna postavička privlastňujúca si krásu predĺžených vlasov a umelých nechtov.
Ona by to opísala lepšie.
No, a na druhý deň zistila, že mám od toho na kilometre ďaleko.
Lebo konkurencia je veľká.
A práve týmto dňom sa naše spoločné prechádzky po modrom ústave začali.
Pretrvávajú dodnes.
V inej verzii.
Lebo Dnes je Klaudia celkom iná, a Michaela nie je celkom Michaela.
Vymodelovaná osoba Klaudie:
Introvert umelec, krátke vlasy opisujúce rovinu ramien, odev z čierno čiernych kvalitných látok. Ou, aby som nezabudla, cyklamenovo ružový rúž na malých perách /voláme ich myšacie/ .
Skoncovali sme s tým, že si nás ľudia mýlili. Že mňa volali Klaudi a ju Miši.
Ju o vlasy pripravila kaderníčka, mňa brat. Matky šaleli, otcovia nás posielali do Prahy, vraj tam si úlety dovoliť môžme.
Neviem ako to je u nej, ale ľudia čo majú mladosť za sebou na mňa pozerajú nechápavým pohľadom. Neviem, či mali poniektorí problémy so sluchom, ale ich často nechutné komentáre som zreteľne počula.
Možno to bolo schválne.
Dokonca som sa stretla s otázkou či som chorá, pretože to pravdepodobne tak vyzerá, keďže mám na pravej polke lebky výraznú jazvu.
Kladinkina mamča tiež nebola spokojná. Ju karhala, no moja zmena sa jej páčila. Keď sa Kladka /áno, Kladka :D / rozhodla, že so svojimi (po)pubertálnymi stavmi skoncuje, začala jej mamča lichotiť.
No povedz, nie je to zlaté?
Keď si spolu ruka v ruke /no a čoo?/ kráčame Kubínskymi chodníkmi, ľudia sa nás často pýtajú či sme sestry.
Na objasnenie - nie sme.
Možno sme mali byť sestry, možno dvojičky, ale vesmír, Boh, karma, Budha - nazvite si to ako chcete, to nedopustil/a , pretože by vedel/a, že jedna matka by nás nezvládla.
Nie preto, že by sme boli typické nočné dievčatá roku 2015. Ale preto, že tak výrazné osobnosti by sa do jednej budovy nevošli.
Alebo máme len výrazný rúž?
Aby si si nemyslel, že život s Claudie je iba lichotivý.
Je sakra ťažký, čo Ti poviem.
Aj ona to vie.
A vie aj to, že by som jej najradšej vykopala trojmetrovú jamku, štuchla by som ju a ona by tam spadla.
Ale to naozaj iba niekedy.
Niekedy iba každý deň.
Ale vieš čo? Ja ju ľúbim jak psí život rybára.
Nemôžem si dovoliť stratiť jediného človeka, od ktorého dostávam valentínky, hoci sám tento sviatok neznáša.
Nedokázala by som žiť bez toho, aby mi každý deň nepovedala, že som pekná, aj keď mnohokrát /väčšinou/ mi musí klamať.
Nemala by som s kým nenávidieť celý svet, musela by som sama nadávať na školu,celý jej systém a často krát aj na ľudí, ktorí sú v nej.
Sama by som oslavovala polovičaté, aj tie celé narodeniny, pretože nie každý na to myslí už mesiac dopredu.
Nikdy nezabudla.
Sama by som na voľných hodinách behala po schodoch, len by som jedla a jedla, potom by som bola mrochta, nafúkla by som sa a praskla.
Najviac zo všetkého by mi chýbali ranné atentáty.
Keď sa vraj tvári, že sa učí, sedí na opačnom konci v triede a lepí sa o studený radiátor .
Ráno ako stvorené na počúvanie hudby. Aby postavila bariéru medzi mojimi a jej myšlienkovými pochodmi.
Tak si strčím slúchadlá do učí, zapnem to naplno a tiež sa začnem tváriť, že učivo v knihe ma veľmi zaujíma.
Potom ku mne napochoduje Kladka, buď začne vrieskať, že si to mám dať tichšie, no a keď má horší deň, tak mi to aj vypne.
Mici, ja to robím preto, aby sme sa nepohádali.
Lebo najviac mi trhá žily, keď sa tváriš, že máš vždy vo všetkom pravdu. Keď sa snažíš vyvrátiť mi skutočnosť o existencii cestárov.
Mici, sú to tí ľudia, čo opravujú cesty, prípadne robia nové.
Čo sa týka cesty do školy, je v tom zahrnutý aj ten chlad!
Aj keď mám schopnosť vybíjať ľudí, viem, že som tvoja nabíjačka. Že som tvoj anti-stresový prostriedok.
Lebo keď sa blíži dážď, chytíme sa za ruky a stláčame dovtedy, kým nemáme fialové ruky alebo dovtedy, kým búrka neskončí.
Nejdem písať o tom, aká je úžasná.
Viem, že by si to nepochopil, pretože dážď nezastavíš, Mici.
S láskou Michelle
http://ask.fm/MichelleClaudie
