Vianočnáý Viedeň Praha Krakow

 Tento rok sa nám to akosi vlečie. Žiadne vyjedanie adventného kalendára, pečenie v nedohľade, darčeky ešte stále nekúpené (budú vlastne nejaké? Kladka, odo mňa nečakaj nič honosnejšie, než moje objatie...), hoci vianočné reklamy bežia v telke snáď od konca leta.

 Skrátka sme sa na Vianoce vôbec netešili. V tohtoročnom advente by som mohla vypichnúť dva dni:

Taký ten prvý predvianočný skrat nastal v mojej hlavičke vtedy, keď sme v škole mali Mikuláša. 

 Naša trieda vyzerala nijako. 

 Ja som žila v presvedčení, že som vodcovský typ.

 Som?

 Neviem.

Celej triede, teda 23 hlavám som nakázala, aby každý priniesol niečo na dekoráciu. Pochopili, poslúchli, snažili sa alebo neviem čo len dve.

 Tak som sa do toho vžila sama. Od rána som behala, zdobila a okoloidúci, Kladka, skrátka všetci okolo mňa museli zatínať zuby a päste, aby mi jednu nevrazili a nepolámali mi štrngajúce sobie rohy.

 Ako trieda sme si zaviedli takú menšiu tradíciu, že každý rok pôjdeme na vianočné trhy,avšak vždy do inej krajiny. Minulý rok sme okúsili Viedeň.

 Deň predtým sme od radosti v posilke iba poskakovali, kalórie sme spaľovali smiechom a večer sme od toľkého vytŕženia nevedeli zaspať. A na druhý deň bola nuda.

 Viem, hnusné slovo, hnusne povedané.

 Tak, tento rok sme sa netešili. Keby sa náhodou niečo pokazilo.

Ako je v živote zvykom, všetko býva naopak. Čakali sme, že nuda nás požuje, ale už v úvode cesty autobusom sa predná časť busu zmenila na stávkovú kanceláriu.

 Kameň, papier, nožnice.

Učiteľ vs. ja.

Učiteľ vs. Kladka.

Ja vs. Kladka. 

Klada vs. *Miki (Miky či Miki?)

*modrooký blondiak spiaci za nami

 Ak vyhráte, pozývam vás na klobásku, ktorú zaplatí tuto kolega (tí sa ľúbia, však?), no a ak vyhrám ja, zjete uhorku (Mikiho "maškrta").

 Kladka, ak prehráš, spapáš rezeň, ak prehrám ja, kúsnem si zas ja.

Sme vegetariánky.

Tak sme papali rezník.( Máme aj videjko)

Kedysi sme mali doma lepší.

 Niekde medzi tým sme sa dozvedeli, že sme rektoskopické. Ja som zistila to, že som nesčítaná, pretože, keď som videla opálených ľudí so španielskou vlajkou, robila som paniku, že sa blížia utečenci.

 Nečakane, boli to španielski turisti.

Zistila som,že WC sa nepovie "ví si", ale toilet, že upíri naozaj existovali, a že nie som jediný človek na planéte, ktorý verí, že niekedy existovali draky. Už viem aj to, že Ján Pavol II. je pochovaný vo Vatikáne.

Vcelku to bol fajn výlet.

Dobre, bol to sakramensky úžasný výlet.

Megatutifruti, ako zvyknem hovorievať.

 V Krakowe sme sa s našimi orientačnými schopnosťami nestratili, obzreli sme si Wawelský hrad, katedrálu, po dlhých rokoch dejepisu si konečne pamätáme románsky a gotický sloh, videli sme staré ulice, medzitým som sa niekoľkokrát potkla na prechode, videla som viac kostolov ako v celom svojom živote, no a potom sme celí zamrznutí docupkali na trhy. 

Ako správne jedlomilovníčky sme zamierili ku stánku s waflami.

Škvŕka mi v bruchu pri spomienke na tie naše. Chrumkavé s lieskovými orieškami.

 Chceli sme chvíľku kľud a pokoj od všetkého toho zhonu a ľudí. Ešte doma sme si sľúbili, že si spravíme "intímčo" a niekde si posedíme pri šálke cappucina a rozoberieme veci, ktoré sme nikdy predtým nestihli.

 Zvrtlo sa to.

 Zakotvili sme tu.

 Malá nenápadná ulička.

 Malé "nádvorie".

 Dychvyrážajúca atmosféra.

 Presne tak, nedýchali sme.

 Skromné a pokojné miesto.

 Žiarovky.

 Milí ľudia.

 Handmade dekorácie. 

 

Aj sme sa smiali, aj sme plakali.

Povedali sme si veci, ktoré sme nemali v pláne niekedy si povedať.

No čo je naozaj dôležité, my sme sa naozaj nepohádali!

Je mi teplo, keď sa tak na to pozerám

Krásne čmáranice, čo vám poviem

 Nebolo to len vianočnou atmosférou, ale celé to bolo také iné. Konečne sme spolu boli aj niekde inde ako v škole.

 Po zhruba dvoch hodinách kávičkovania sme išli na trhy. 

 Krúžili sme stále dookola, hľadali sme peknú pohľadnicu, pozornosť pre seba, až sme nakoniec našli zašitý stánok s vintage fotografiami.

 Tak a teraz ktorú si vybrať?

Chladný pohľad, cigareta, žena.
Túto som si vybrala ja ♥

Myslím, že preložiť si to vie každý.
Kto Claudie pozná, vie si to k nej priradiť.

Krásny večer. Verte, že by som tam ostala.

 Ale neviem či by som dokázala existovať bez ľudí, vďaka ktorým viem, že nie len existovať, ale aj žiť sa oplatí. A tak ma čakal neskorý príchod domov, štyri hodiny spánku, ranné vstávanie, písomka z geografie.

 No nie je ten život krásny?

                                                                                                                                  -Michelle