M&C: uToRníK (2. diel)

Tento blog sa určite netýka toho, že hejtujeme celý svet.

Máme nový týždeň a v poradí už druhý diel uToRníku.
V zošitku, ktorý nesie meno Dážď nezastavíš mici (o ňom som sa zmienila v minulom dieli), som nalistovala stranu, kde mám napísané obrovské množstvo tém, o ktorých vám kcem v nasledujúcich týždňoch napísať.
Týka sa to rôznych osobností, žijúcich, no i tých, ktorý už medzi nami nie sú, stravovania, hobby, kníh, filmov a podobných srandičiek.
Dospela som k záveru, že na niektoré témy som ešte nedozrela.
Nekcem, aby náš blog pôsobil príliš suchým a zasneným dojmom.
Dnes idem kritizovať.
Sundávať.
Alebo aj dissovať ak kcete.

Každý jeden mladý človek, ktorý sa nachádza v blízkosti môjho kolotoča problémov nenávidí jedno miesto.
Iste sa nájdu jedinci, ktorí čítajú dnešný diel a v hlave sa im vynára tucet rôznych miest.
Či už je to práca, tesná blízkosť nepriateľa či ex, nejaké zabudnuté špinavé miesto, no bohužiaľ v mnohých prípadoch sa na čiernej listine ocitne domov.
Ja mám však na mysli niečo celkom iné.

Škola.
Nemyslím tým inštitúciu ako takú.
Ani tú historickú tmavú budovu, ktorú nazývame 'modrý ústav'.
Vlastne ani na učiteľov denno denne nenadávam. (Česť výnimkám, všakže? Tých nie je nikdy dosť.)

Vec, ktorá robí školu obludnou je náš školský systém.
Ten náš skvelý, slovenský.

Keď som deväť rokov pravidelne kráčala po farebnom moste do mojej základnej školy, nikdy som si neuvedomila ako to s nami vlastne je.
Keď som prišla na prijímačky na gymnázium, celý skreslený pohľad na školu padol a neostalo po ňom ani stopy. Všetko bolo akési také tmavé, nezdá sa mi,že by to bolo tým, že v ten deň pršalo. Na chodbách boli hlúčiky detí, všetko sa to tam hmýrilo ako v mravenisku, ten rachot skriniek, padajúce učebnice.
Atmosféra, na ktorú sa len tak zabudnúť nedá.

Vôbec sa mi nezdalo, že by si to tí ľudia,na tom mieste užívali.

September, poprázdninový prievan v hlave, strach z nového prostredia. Len čo sme si prvýkrát zasadli do lavíc, písali sme test zo školského poriadku.
Zdá sa vám, že by ste sa ešte po tomto privítaní chceli vrátiť?
Ďalšia strela do slabiny bola, keď sme dostali rozvrh.
Samá fyzika, matika.
Strieľate si? Som snáď na nejakej vedeckej škole?
Celý rok sme sa prelúskavali príkladmi typu:
...bla, bla,bla...Akou rýchlosťou tečie voda z kohútiku?
Chémia nie je a ani nebola o nič ľahšia. Prosím, vysvetlite mi, kde sa v reálnom živote stretnem so vzorcom tetraplatnatanu aminoplatnatého?

Odpoviem si sama.
Nikde.
Chvíľu sa s tým potrápime, zabijeme čas, zjeme tonu presladenej čokolády.
Uhráme test, ~~zabudeme~~ nestihneme sa naučiť slovenčinu a pomaly, ale isto sa z nás stávajú čoraz viac negramotní ľudia.
Minister školstva alebo neviem ktorý diabol zostavoval náš systém, musel byť na ťažkých drogách, keď si myslel, že tento spôsob výučby bude fungovať.
Nebude fungovať nikdy. Poznám len pár svetlých výnimiek, ktoré sú natoľko zažraté do školy, že s tým nemajú problém, ale človek, ktorý má určité vízie, ale tlačia ho rodičia, či priemer, nebude nikdy šťastný.

Prečo si jednoducho nemôžeme zvoliť niekoľko predmetov, o ktoré sa naozaj zaujímame, ktoré sa naozaj chceme učiť?
Prečo je to v niektorých štátoch zavedené takto, no my sme 100 rokov pred opicami?
Možno by sa štatistika úsmevu Slovákov zvýšila.

S priateľom som sa pri káve rozprávala o tom, ako vyzerá ich prax. Oni nie sú lacná pracovná sila. Ich neplatia vôbec, ani to mizerné jedlo, ktoré si sami navaria nemajú zadarmo.
Lebo škola na nich poberá peniažky a má aj tie peniažky, ktoré im tie hlúpe deti zarobia.
Zoberte si takých murárov. No a čo, že sa len učia? Prerobia nejaký štátny byt?
Prerobia.
Uvidia niekedy nejaké peniaze za to, že často musia ostať na praxi aj vrámci ich voľného času?
Ani jeden cent.
Myslím, že sme natoľko vyspelý štát, ktorý im dokáže zaplatiť aspoň 50 centov na hodinu. Stále lepšie ako nič.

Škola by mohla byť úžasným miestom. Veď tam máme priateľov, drbny učiteľov.
Srandu.
Haluz.
Či konár, nazvi si to ako kceš.

Myslím, že naše malé dušičky si zaslúžia viac. -Michelle