Tryskáč minulosti

„Oči sú slepé. Musíš sa dívať srdcom.“ – z knihy Le Petit Prince by Antoine de Saint-Exupéry

Občas prídu zlé dni. Dni, keď by sme najradšej zatvorili oči. Zabudli. Nemysleli. Nič necítili.

Bolo by jednoduché mať gombík, ktorý by sme len stlačili a všetko by zmizlo. Vysalo všetky zlé spomienky a poslalo ich na jednosmernú cestu do zabudnutia. Ale nič také neexistuje.

Možno by to bolo jednoduché, ale určite nie správne. Jediná naša istota sú naše spomienky. Niekedy máme možno pocit, že toho zla je v našich životoch viac ako dosť, ale dobra je ešte viac. Treba sa len poriadne dívať. Dať šancu každému naokolo, bez predsudkov.

Spomienky odzrkadľujú našu minulosť. Naše detstvo, dospievanie. Dôvody prečo sme plakali, ale hlavne prečo sme sa smiali.

Zamyslite sa aká je vaša najkrajšia spomienka. Prvé čo sa vám vybaví. Niečo alebo niekto vďaka čomu ste šťastný.  Ktorá je tá spomienka čo by ste si nikdy nedali vziať?

Keď spomínate na to čo bolo, nemyslite na to zlé. To čo bolo je už len minulosť. Spomeňte si len na to pekné. Na chvíle plné šialeného smiechu alebo trapasov. Určite ich je obrovské množstvo.

Všetci sa smejeme aj na úplných maličkostiach. Dennodenne sa strápňujeme. Zoznam našich trapasov s Michelle je tak dlhý, že sama nechápem ako môžeme byť také.

Na plese pri tancovaní vraziť rukou neznámemu chalanovi medzi nohy, až tak, že sa v bolestiach zvíja na zemi (áno Miška šikovná si).

 Ale presne to sú tie spomienky, ktoré sa nám pravidelne vracajú do mysle a prinútia nás sa smiať. A je jedno či sme práve v kostole alebo sami kráčame po ulici. Aj tak sa začneme nekontrolovateľne smiať. Všetci sa na nás pozerajú ako na blázna. A práve také spomienky stoja za to.

Spomienky znamenajú viac ako by sme si mysleli. Robte všetko pre to, aby ste si tie pekné chvíle vryli do pamäte. Píšte si denník, spomienkovú knihu, foťte každú jednu maličkosť. Čokoľvek čo vám tie pekné chvíle pripomenie. Ale nespoliehajte sa na techniku. Fotky z vášho mobilu môžu ľahko zmiznúť, staré konverzácie tu tiež nebudú večne. Tlačte si fotky, založte si fotoalbum. Píšte si listy. Zoberte si krabicu a klaďte tam všetko možné. Lístky z kina, staré lístky na vlak, letenky, obaly z čokolád. Všeličo, čo vám pripomenie danú chvíľu alebo daného človeka.

Vytvorte si vašu vlastnú spomienkovú niť. Je to niečo čo vám nikdy nik nevezme. Keď už pre nič iné, tak aspoň pre toto sa život oplatí.

                                                                                                                            -s láskou Claudie.

Síce mi lezie na nervy 24 hodín denne 7 dní v týždni. A niekedy by som mu najradšej tresla lopatou po hlave (keby to tak aj bolo možné, kedže je vyšší o 40cm :D ). No aj tak je to môj najobľúbenejší brat, možno preto, že je aj jediný.

Život s ňou nie je jednodnuchý, ale s kým je? Ľúbim ju ako svoju druhú mamku. 

Večný pocit hladu.

13 ročné neviniatka.

Viete kedy sa skutočne oplatí chodiť do školy? Na výlety. Je úplne jedno či idete do "múzea" fyziky dôležité je, že ste s tými bláznami.

Aj takto môže dopadnúť Mikulášska vojna.

Bio narodeninová torta.

Rozprávkovo. Lesné víly. Klodka a dve Moniky ♥.

uToRníK (2. diel)

Tento blog sa určite netýka toho, že hejtujeme celý svet.

 Máme nový týždeň a v poradí už druhý diel uToRníku.
 V zošitku, ktorý nesie meno Dážď nezastavíš mici (o ňom som sa zmienila v minulom dieli), som nalistovala stranu, kde mám napísané obrovské množstvo tém, o ktorých vám  kcem v nasledujúcich týždňoch napísať.
 Týka sa to rôznych osobností, žijúcich, no i tých, ktorý už medzi nami nie sú, stravovania, hobby, kníh, filmov a podobných srandičiek.
 Dospela som k záveru, že na niektoré témy som ešte nedozrela.
 Nekcem, aby náš blog pôsobil príliš suchým a zasneným dojmom. 
 Dnes idem kritizovať.
 Sundávať.
 Alebo aj dissovať ak kcete.

 Každý jeden mladý človek, ktorý sa nachádza v blízkosti môjho kolotoča problémov nenávidí jedno miesto.
 Iste sa nájdu jedinci, ktorí čítajú dnešný diel a v hlave sa im vynára tucet rôznych miest.
 Či už je to práca, tesná blízkosť nepriateľa či ex, nejaké zabudnuté špinavé miesto, no bohužiaľ v mnohých prípadoch sa na čiernej listine ocitne domov.
 Ja mám však na mysli niečo celkom iné. 

 Škola.
Nemyslím tým inštitúciu ako takú.
 Ani tú historickú tmavú budovu, ktorú nazývame 'modrý ústav'.
 Vlastne ani na učiteľov denno denne nenadávam. (Česť výnimkám, všakže? Tých nie je nikdy dosť.)

Vec, ktorá robí školu obludnou je náš školský systém.
 Ten náš skvelý, slovenský.

 Keď som deväť rokov pravidelne kráčala po farebnom moste do mojej základnej školy, nikdy som si neuvedomila ako to s nami vlastne je.
 Keď som prišla na prijímačky na gymnázium, celý skreslený pohľad na školu padol a neostalo po ňom ani stopy. Všetko bolo akési také tmavé, nezdá sa mi,že by to bolo tým, že v ten deň pršalo. Na chodbách boli hlúčiky detí, všetko sa to tam hmýrilo ako v mravenisku, ten rachot skriniek, padajúce učebnice. 
 Atmosféra, na ktorú sa len tak zabudnúť nedá. 

 Vôbec sa mi nezdalo, že by si to tí ľudia,na tom mieste užívali.

September, poprázdninový prievan v hlave, strach z nového prostredia. Len čo sme si prvýkrát zasadli do lavíc, písali sme test zo školského poriadku.
 Zdá sa vám, že by ste sa ešte po tomto privítaní chceli vrátiť?
 Ďalšia strela do slabiny bola, keď sme dostali rozvrh.
 Samá fyzika, matika.
 Strieľate si? Som snáď na nejakej vedeckej škole? 
 Celý rok sme sa prelúskavali príkladmi typu: 
...bla, bla,bla...Akou rýchlosťou tečie voda z kohútiku?
Chémia nie je a ani nebola o nič ľahšia. Prosím, vysvetlite mi, kde sa v reálnom živote  stretnem so vzorcom tetraplatnatanu aminoplatnatého?

  Odpoviem si sama.
  Nikde. 
  Chvíľu sa s tým potrápime, zabijeme čas, zjeme tonu presladenej čokolády.
 Uhráme test, zabudeme  nestihneme sa naučiť slovenčinu a pomaly, ale isto sa z nás stávajú čoraz viac negramotní ľudia.
  Minister školstva alebo neviem ktorý diabol zostavoval náš systém, musel byť na ťažkých drogách, keď si myslel, že tento spôsob výučby bude fungovať.
 Nebude fungovať nikdy. Poznám len pár svetlých výnimiek, ktoré sú natoľko zažraté do školy, že s tým nemajú problém, ale človek, ktorý má určité vízie, ale tlačia ho rodičia, či priemer, nebude nikdy šťastný.

 Prečo si jednoducho nemôžeme zvoliť niekoľko predmetov, o ktoré sa naozaj zaujímame, ktoré sa naozaj chceme učiť? 
 Prečo je to v niektorých štátoch zavedené takto, no my sme 100 rokov pred opicami?
 Možno by sa štatistika úsmevu Slovákov zvýšila.

 S priateľom som sa pri káve rozprávala o tom, ako vyzerá ich prax. Oni nie sú lacná pracovná sila. Ich neplatia vôbec, ani to mizerné jedlo, ktoré si sami navaria nemajú zadarmo. 
Lebo škola na nich poberá peniažky a má aj tie peniažky, ktoré im tie hlúpe deti zarobia.
 Zoberte si takých murárov. No a čo, že sa len učia? Prerobia nejaký štátny byt?
 Prerobia. 
 Uvidia niekedy nejaké peniaze za to, že často musia ostať na praxi aj vrámci ich voľného času?  
 Ani jeden cent.
 Myslím, že sme natoľko vyspelý štát, ktorý im dokáže zaplatiť aspoň 50 centov na hodinu. Stále lepšie ako nič.
  
 Škola by mohla byť úžasným miestom. Veď tam máme priateľov, drbny učiteľov.
 Srandu.
 Haluz.
 Či konár, nazvi si to ako kceš. 

 Myslím, že naše malé dušičky si zaslúžia viac.                                                    -Michelle

Konečne som si priniesla aj pero.

V tom zakladači nosím celý svoj život.

Keď sa pokúšam škúliť jedným okom, ale nejde mi to.

Plná pusa. Lebo na hodine sa desiatuje najlepšie.

Ona skúša? Čooo? Aký test?

DETI, PROSÍM, SKONCUJTE S TÝM 'FADED' . Je to trošku trápne.

...škola je smŕŕŕŕť

Fuj, tá ale smrdí. Klaudi, že si to bola ty?

Len to skús.

JA NEVIEM uš.

Reklama na Apple iPhone. Steve Jobs by mal radosť.

Šťuka a prasa je dvojka jak oči, je nám to jedno, skúste to pochopiť!

A nakoniec s tými čo trpia s nami.

Boše, pupuš

https://ask.fm/MichelleClaudie 
https://www.instagram.com/miclaudie/

Ego lego

„Žiješ na planéte, ktorá krúži okolo ohnivej gule, okolo našej planéty krúži mesiac, ktorý je oproti nám maličký a predsa ovláda príliv a odliv. Zázraky sa dejú, zázraky existujú a ak nebudeš veriť v seba, tak v teba nebude veriť nik.“

Vypni uši. Spláchni to. Urážky, ponižovanie, nestojí to za vrásky na tvojej peknej tvári. Nie je to také ťažké ako si myslíš. Je to omnoho jednoduchšie. Proste vypni. Urob šťuk. A je to. Jednoduché. Vypni uši, oči, myšlienky, všetko čo ti umožňuje vnímať okolie a hlavne neprajné bytosti tohto sveta. Radšej zapni tú svoju krásnu ružovú bublinu, nasaď ružové okuliare a vnímaj len to prečo sa oplatí žiť. Nauč sa ignorovať. Ver mi, je to najlepšia vlastnosť akú si dokážeš vytvoriť, keď už ti nebola do vienka daná od toho tam hore. 

Nájdi si dôvod prečo sa každé ráno oplatí vstať z postele. (Môj dôvod sú moje štyri šmrndy, ktoré ma napĺňajú, moja rodina a Jerry♥) Možno ťa čaká ťažký deň alebo toho máš už po krk a radšej by si tomu všetkému dal  ´end ´. Ale pamätaj vždy môže byť aj horšie. Namiesto toho, aby si ráno z postele vstal hore riťou, usmej sa a chod ďalej. Prestaň sa už konečne vyhovárať a odkladať všetky svoje sny na potom. Vieš možno už potom nebudeš mať príležitosť. Ja sama som čakala 17 rokov, aby som chytila svoj život za pačesy a začala ním krútiť.

Nečakaj na zajtra, na víkend, na prázdniny. Ži tu a teraz. Kedy inokedy? Keď budeš tri metre pod zemou voňať fialky odspodu a červíky budú rozožierať tvoje sexi telo? Túto stotinu, sekundu, minútu, celú túto chvíľu už nevrátiš. V skutočnom svete neexistuje tlačítko ´ back ´. Žiadna druhá šanca nebude. Urob hlboký nádych. Vidíš? Už ani tento nádych nevrátiš. Je to minulosť. Nepozeraj sa za seba, ale pred seba. Minulosť už nezmeníš. Jediné čo môžeme zmeniť je budúcnosť. Tak vstaň a konečne začni niečo robiť. Plň si svoje sny. Ak je tvojim snom ísť za hranice, tak choď, ak si sa vždy chcel naučiť po čínsky, tak to urob. Čo ti v tom bráni? Strach? Ak niekoho miluješ, tak mu to povedz kým nie je neskoro. Nečakaj až o tú osobu prídeš.

Nepočúvaj druhých, ktorí ťa len ničia. Počúvaj svoje vnútro, svoje srdce. Ten tichý hlas v tvojej mysli ti hovorí čo máš robiť. Nestoj na jednom mieste, ale kráčaj vpred. Napíš knihu, začni spievať, tancovať, kresliť, športovať, čokoľvek čo chceš. Prestaň sa skrývať za nejaký plášť. Ale bojuj. Nepočúvaj okolie. Vieš, vždy tu budú ľudia, ktorí budú mať niečo proti, nebude sa im páčiť čo robíš a ako to robíš. Ale nie preto, že by si to robil zle, ale preto, že niečo robíš. Zatiaľ čo oni len sedia a kritizujú. Nezaoberaj sa tým čo si o tebe myslia iný. Možno si myslíš, že si to najškaredšie stvorenie na svete, ale nie si! Na svete žije 7,2 miliárd osobností. Každý z nás je iný a každý sa narodil pre niečo iné.

Ak sa ti nepáči to ako vyzeráš zmeň to. A tak ako môžeme meniť svoj zovňajšok môžeme meniť aj svoje vnútro. Pamätaj, na svete sa netočí všetko len okolo toho ako vyzeráš. Možno nie si miss modeliss, ale si to TY! Dôležitejšie je to čo máš vo svojom srdci, to aké je veľké tvoje srdce a nie tvoje konto. To, že máš niečo v hlave je viac ako tvoje krásne telo.

Všetko sa dá zmeniť ako mávnutím prútika. Aj ja som si myslela, že ak nebudem vyzerať dokonale tak budem nič. Dokonca som prestala jesť. V domnienke, že moje telo bude ako z reklamy. Ale pozri na čo je dobré trápiť sa? Pre pekné fotky na instagram? Tvoj život bude aj tak prázdny. Radšej si vytvor život aký chceš žiť.  Obklop sa ľuďmi, ktorých ľúbiš. Smej sa a plač. Všetko rob z celého svojho srdca, pretože život je len jeden a žiť ho treba naplno. Už sa viac netráp, nezaoberaj sa tým čo kto o tebe povedal, netráp sa kvôli škole, práci a ľudom, ktorí ťa nenávidia. V živote sú aj omnoho dôležitejšie veci. 

Prosím ťa, ži! Ale nie cez sociálne siete, ži skutočný offline život. Začni napĺňať ten svoj svet. Choď do ulíc a rob to, čo miluješ. Nemusíš snívať len v noci v bezpečí svojej postele, ale môžeš ten sen žiť. 24 hodín denne, 365 dní v roku.

Mať strach je našou prirodzenou súčasťou, ale nenechaj strach ovládnuť tvoje JA!

„Najbohatšie miesto na svete je cintorín, je plné nenaplnených snov. Príbehov, kníh a piesní, ktoré nikdy nevyšli von kvôli strachu.“

                                                                                                                 -premotivovaná Claudie

https://ask.fm/MichelleClaudie

https://www.instagram.com/miclaudie/

 uToRníK.

Tak, myslím, že by sa patrilo, aby sme nový rok začali niečím novým. (Ešte stále nevnímam, že už nie je rok 2015). Keď sme v septembri s Claudie plánovali letný blog (áno letný, vôbec ešte nemal existovať! ), vymýšľali sme aké rubriky by sme mali rozbehnúť.

 Žijeme v dobe, kedy nemáme čas, nemáme čas skočiť na kávu, rozobrať načaté články, dohodnúť sa čo a ako bude.

 Sme spolu iba v škole. 

 Myslím, že teraz je ten čas napraviť to.

 Teraz, keď je nutné opravovať známky.

 Uhrávať učiteľov.

 Tak som sa rozhodla, že dnes sa nebudem učiť chemické rovnice, ktoré nikdy nevyužijem, ale investujem čas do niečoho čo ma teší.

 Cez vianočné prázdniny som lietala z roboty domov, akýkoľvek iný spoločenský život neexistoval. Každému sa z času na čas stane, že je v dlhé zimné večery zahalený v de(p)ke. 

  

 Mám taký zošit, o ktorom doteraz nikto nevedel, ale už o ňom viete. Dlhší čas som si zapisovala témy, o ktorých by som chcela napísať, ale nevydrala sa zo mňa ani jedna schopná veta.

 Dôležití ľudia vedia, že mojím dôležitým dňom je utorok.

Kľúčovým dňom je jeden júnový utorok kedy sa malá Michelle prvýkrát nadýchla sterilného vzduchu v sterilnej nemocničnej pôrodnej sále.

  Preto napíšem každý utorok krátky uToRníK.

 Takže v dnešnom článku by som v niekoľkých vetách chcela skompletizovať koniec starého roka a začiatok toho nového.

 Mohla by som písať o trapasoch.

 Tých je každý deň veľa.

 Školské neúspechy tiež nechcem rozoberať, i keď im určite venujem nejeden uToRníK.

 Koniec roka som samozrejme strávila v mojej vysnívanej práci vo fast foode sedením v sklade na chladničke. Bola taká plnka, že sme sa s kolegyňou takmer pobili kto urobí bagetu. 

 Nevedeli sme si zakúriť, tak sme sa nalievali presladenými čajmi, kolegyniam sme rabovali skrinky, aby sme vykutrali nejakú tú mikinu. 

 Každú chvíľu som sa ľakala petaried, ktorými sa obhadzovali  nejaké sedemročné deti .

 22:00

 Padla.

 Claudiin Silvester dopadol o niečo katastrofálnejšie.

 Rozbúšené srdce.

 Baterka v ruke.

 Milovaný Jerry nikde. (Jej stratený labrador. Claudie, labrador, že? )

 Chvíľka napätia...

  

...nič to, tá veľká čierna hrča, z ktorej mám vyhádzané ruky sa len stratila.

 Naľakala celú rodinu a potom sa vrátila.

 Takže nebola žiadna alkoholová rozbíjačka. 

 Žiadne blato, ako sa tomu dnes hovorí.

 O polnoci som zišla v pyžamku do obývačky, štrngla som si, odpila dva glgy zo šampusu a vrátila som sa ku knižke.

 Stálo to za to.

 Čo by to bol za nový rok bez nových predsavzatí?

 Mojim predsavzatím je mať na konci roku jednotku z fyziky.

 Niééé, srandujem.

 S Claudie sme sa dohodli, že máme zakázané hovoriť o nízkom sebavedomí, že sa každý deň budeme pozerať do zrkadla s nejakou peknou mantrou.

 "Keď sa pozriem do zrkadla vidím nádhernú ženu a potom seba. " Vravieva Šmrnda.

 Myslím, že na úvod by to malo stačiť. Prednedávnom som sa odtrhla od sociálneho života (žiadny Facebook či Instagram) a začínam spestrovať ten môj.

 Ten skutočný.

 Takže veľmi by som Vás kcela poprosiť, aby ste prispeli k nášmu rozvoju, aby ste nás ohodnotili v komentári, kľudne dajte nejaký ten diss, veď my to možno spláchneme a kade-tade nás zdieľajte.  

Ďakujeme krásne a ešte krajšie ♥  -Michelle

Minulý rok sme úspešne zvládli sladký prváák

Môj prvý vlastnoručne vytvorený narodeninový darček

Vyružičkovali sme sa na ples, čas prípravy: 30 min.

Splavovanie Dunajca

Krakowské CAPPUCCINO