M&C: Prstom po mape

Občas si uvarím kakao, zapnem Google maps a cestujem. Cestujem krajinami, mestami, dedinami, po všetkých krásnych miestach. Mám taký zoznam s miestami kam by som raz chcela ísť. A jedným z nich bolo aj Taliansko-Rím. Tento môj obrovský sen, ktorý sa mi zdal nesplniteľný, mi približne pred rokom splnila moja babka. Jedného pekného dňa prišla za mnou s tým, že ideme spolu do Ríma. V tej chvíli sa mi celý svet zastavil. To sa mi snáď len sníva.

Nie, Klaudinka nesníva. A tak Klaudia išla do Talianska. Čo tam potom, že s dôchodcami. Áno bol to zájazd dôchodcov. A akokeby to nestačilo bola to púť po cestách svätého Františka. Ale záleží vôbec na tom? Nie. Najkrajších 5 dní môjho života.

A tak sme nasadli na vlak, odviezli sa do BA a tam sme prestúpili na autobus, ktorý nás zaviezol až do IT. Cestovali sme celú noc. Cez Alpy, Benátky a mnoho ďalších krásnych miest. A ráno sme už boli na mieste. V malom mestečku Assisi. Nikdy som nevidela nič krajšie. Malé mesto na kopci, zo skál. Skutočne kúzelné. Očarilo ma omnoho viac ako samotný Rím. Obzreli sme všetky kostoly ako sa na správnej púti patrí. Ale zvládla som to. Celý prvý deň sme strávili v Assisi a večer sme sa ubytovali dolu v dedine. Dovtedy som si myslela, že niečo ako dokonalosť nie je. Neexistuje. Ale v ten večer som ju našla. Hriešne magický západ slnka. Myslím, že v tej chvíli som sa zamilovala. Do Toskánska.

Na ďalší deň sme znovu nasadli na autobus a odviezli sa do Ríma. Strávili sme tam štyri dni. Navštívili sme všetky kostoly. Ale nevynechali sme ani koloseum. Ďalší magický západ slnka. Ale kúzlo z tohto čarovného mesta vyprchalo až príliš rýchlo. Ten večer, keď sme sa boli prejsť ku koloseu, sa konal protest proti ISIS. Strach. Panika. Obavy. Všetko bolo zatarasené. Samé transparenty, zbrane, oheň. Všade boli policajti, vojaci a hlavne zvláštne vyzerajúci muži zahalení v čiernom. V tej chvíli mi naozaj nebolo všetko jedno. Všetci dôchodcovia chytili druhý dych a najrýchlejšie ako sa len dalo sme odtiaľ utekali na metro. Ale cez ľudí v metre by neprešla ani myš. Všade boli ľudia. Zapchali každú chodbu, aby tadiaľ nemohol prejsť nik. Všetci sme sa upokojovali navzájom. Hlavne najmladšieho člena našej posádky, 10-ročné dievča, ktoré mi spríjemňovalo celý výlet. Moja adoptívna malá sestra.

Ani sama neviem ako sa nám odtiaľ podarilo dostať. Ale našťastie sa nič nestalo a náš výlet pokračoval ďalej. Na druhý deň bol v meste už pokoj. Mohli sme pokračovať v prezeraní pamiatok.

Navštívili sme ďalšie desiatky kostolov ( v Ríme je ich fakt veľa), Fontánu di Trevi, pri ktorej sme si dali najlepšiu zmrzlinu na svete. Neviem či to bolo jej chuťou alebo miestom kde sme ju jedli. Prešli sme sa po Španielskych schodoch (aj naše schody v meste sú krajšie). Ale tak sú to predsa Španielske schody, nejdem nimi opovrhovať.

Rím nie je až také krásne miesto ako sa zdá na fotkách. Na fotkách vyzerá všetko krajšie ako v skutočnosti je. Ale Vatikán je naozaj úžasný.

Skutočne malý okruh mojich blízkych vie o tom, že na Kvetnú nedeľu som bola na svätej omši, na Svätopeterskom námestí, ktorú mal sám pápež František. Kontrola väčšia ako na letisku. Myslela som, že už ma aj donaha vyzlečú, aby sa ubezpečili, že nikde neskrývam zbraň ani žiadnu bombu. (Áno malé blonďavé dievča, ktoré sa zlomí ako trieska, keď doňho len fúknete vyzerá presne ako terorista.)

Ale stálo to za to. Najkrajší zážitok v mojom živote. Energia, ktorá srší z toho malého staručkého muža je neuveriteľná.

Počas omše sa tváril veľmi vážne a unavene. Ale, keď nastúpil do papamobilu prekonal by všetku energiu sveta. Samé endorfíny.

Na ten deň nikdy nezabudnem.

Posledný deň sme strávili vo fronte do Vatikánskych múzeí. Čakali sme presne 5 hodín. V tej chvíli mi to, ale vôbec nevadilo. Myslela som len na to, že uvidím Mikelanjelove sochy, obrazy môjho najobľúbenejšieho maliara Leonarda da Vinciho. No nestalo sa tak. Prezreli sme všetky sväté obrazy, veď predsa sme na púti a nie na žiadnej exkurzii. Dlhánska chodba, na ktorej sú spomínané sochy sme obišli, pretože to nás zaujímať nemusí.

Verte mi, že nikdy som nebola nahnevanejšia ako vtedy. Päť dní plných modlenia, každodenných omší a chodenia po všetkých možných kostoloch prežijem. Ale byť tak blízko obrazov mojich obľúbených maliarov a nemať šancu ich vidieť. To už bolo na mňa až príliš.

Tvrdohlavá Klaudia bez nálady sa rozhodla, že sa zaobíde aj sama. A samozrejme, že sa stratila. Na 2 sekundy som sklonila hlavu, keď som ju zdvihla nevidela som nikoho známeho. Len som vedela, že sme mali ísť do Sixtínskej kaplnky. Tak som nasledovala šípky. Ale oni neboli nikde. V žiadnej miestnosti cestou do kaplnky ani len v nej. Snažila som sa dovolať mojej babke, aj našej sprievodkyni, ale roaming mi nefungoval. Nakoniec sa mi mobil vypol úplne. Hodinu som blúdila sama a histerčila. Verte mi, že slzy som mala na krajíčku. Ked už som nevidela inú možnosť ako ísť za ochrankármi a povedať im, že som sa stratila svojej skupine, aby mi pomohli. V tej chvíli sa objavila jedna žena z mojej skupiny. Ten rachot čo padol, bol kameň z môjho srdca.

Domov sme cestovali lietadlom. Letela som prvýkrát. Je to zvláštny, ale zároveň super pocit letieť.

Za tých päť dní som toho zažila strašne veľa. Štrajk ISIS, bitku troch černochov v metre (myslím, že to bolo ešte horšie ako ten štrajk), cestu napráskanou MHD. Nejaký starý talian, ktorý smrdel ako popolník bol na mňa natlačený, že som cítila každú časť jeho tela, aj tých partii, ktoré som fakt nechcela cítiť. Nemohla som sa ani len pohnúť, ale vyslúžila som si titul hrdinky našej posádky.

Bola som chodiaci prekladač (kto by to bol povedal, že dôchodcovia nevedia po anglicky). Ale hlavne som sa naučila, že človek sa dokáže zabaviť aj so 70-80 ročnými tetuškami.

No bolo krásne-najkrajšie.

-Claudie.