M&C: Šokantný uToRníK (6. diel)

Musím sa priznať, že v týchto prvých riadkoch si nie som stopercentne istá či chcem písať o tom čo chcem.
Možno by som mala písať o obľúbených knihách.
Možno by som mala písať o želaniach.
Víziách.
Koníčkoch.

Ale dnes chcem písať len tak. O svojom živote. O tom novom.

Ešte pred týždňom som žila celkom iný život. Dnes si nie som istá, či teraz žijem to čo je pre mňa vhodné alebo to, čo bolo v minulosti bolo lepšie, pretože som sa viac držala na uzde.

Mala som viac pravidiel, no dnes mám v hlave zoznam vecí, ktoré sa chystám urobiť, a myslím, že to zvládam úžasne.
Ten, ktorý je so mnou stále vie, že robím veci, na ktoré by som sa predtým neodvážila, no a tí čo ma kútikom oka sledujú si zrejme hovoria, že som sa pokazila a treba ma reklamovať.

Páči sa mi, že som obnovila kontakt s ľuďmi, ktorých som zbožňovala, teším sa z nových známostí.

Už niekoľko dní sa snažím obnoviť svoj starý jedálniček, pretože smútok a stres ma dohnal k haldám cukru a mastným hlúpostiam.

V piatok som po päť miliónov štyristoosemdesiatichdeviatich tisícoch rokov mala dámsku jazdu. Začiatok bol fajn. O porážke mojej pečene písať nejdem.
Neželala by si to.

Dnešok bol tiež vcelku fajn deň. O pol deviatej som už sedela u Claudie, 34km od domova a cez úzku slamku som srkala smoothie, ktorého kúsky som si ešte celé doobedie nachádzala medzi zubami.
Ležala som, kukala som do stropu a snívala o tom čo bude. Vymysleli sme plány na najbližších dvadsať rokov a uzatvárali sme nové, a nové dohody.

Minulý piatok som uzatvorila neskutočne veľa stávok, ktorých prehra by ma zrejme zabila.

Dnes vám chcem povedať to, že nech sa ocitnete v akejkoľvek hnusnej situácii, všetko sa môže otočiť tvárou k vám. Nikdy som neverila tomu, že každý si zodpovedá za svoje šťastie, ale je to tak. Za normálnych okolností by som teraz nepísala tento článok, ležala by som v posteli, kropila by som obliečku, bola by som vyhladovaná a dezorientovaná.
Ale jedna z mojich žien mi povedala, že nech to je pre mňa akokoľvek ťažké, mám sa učiť myslieť flegmaticky.
"Mici, ale ja nie som flegma. Ja to neviem."
A ona, že no a čo, tak sa to nauč.

Tak mi spravila hĺbkové čistenie pleti a tri dni som vyzerala ako gorilí zadok. (Neviem ako vyzerá gorilí zadok)

A vtedy mi to docvaklo. Že naprieky sú nanič. Že dissovať môžem chodiace Dermacoly, a nie ľudí, ktorí sa v mojom živote objavili na scéne, zohrali svoju úlohu a zmizli.
Keď chcem vidieť svojho nepriateľa ležať s vytrhnutými črevami na chodníku, musím len na pár sekúnd zavrieť oči, poďakovať sa mu, poslať mu vzdušný bozk a ísť ďalej. Alebo ak ani to nepomôže, stačí zbehnúť na tréning, nechať sa zbiť a zvyšok dňa rozmýšľať nad svojím modrým zadkom.

Skutočne je to jednoduché.

Začínam sa cítiť sladko ako Claudie.

Prednedávnom sme si podali ruky nato, že sa v štyridsiatke zbalíme, nasademe do lietadla, odletíme do Holandska a vezmeme sa. A budú chlapské bokovky.
Ak v najbližšej dobe urobím hlúposť, o ktorej vieme my- zainteresovaní, musím zjesť šesť hrušiek. Lebo hrušky nemôžem ani cítiť.
Lebo hrušky namočené v liehu sú moja smrť.
Týmto ľuďom na mne musí sakramentsky záležať, keď spriadajú takéto plány na záchranu môjho triezveho zmýšľania.
Mňa samú by lepší trest nenapadol.

Keď sme dnes kráčali cez Páračku, skonštatovali sme, že Boh si z nás totálne strieľa. Sundáva nás ako náš matikár.
Pred rokom by sme nepovedali, že sa raz dopracujeme k veciam, ktoré sa nám dnes dejú alebo k tomu, že spravíme veľký škrt a niektoré veci jednoducho zmiznú a prestanú existovať.
Ešte včera ráno by som si netrúfala tvrdiť, že večer mi vlasy budú siahať sotva po ramená. Že dnes si spravíme výletík, a že výplatu opliesam skôr ako ju dostanem.
V živote som si netrúfala ani len pomyslieť nato, že sa raz budem cítiť tak ľahko ako teraz. Nie, neschudla som na polovicu svojej váhy, len som prestala riešiť neriešiteľné veci.
Myslím, že to je správne.

Takže, keď aj vieš, že robíš hlúposť, keď vieš, že zajtra svoj dnešný čin budeš ľutovať, povedz si:
" Robím si čo kcem a robím to dobre."

-Michelle