Sny

Asi ste si už všimli, že moje blogy sú také sladko motivačné. Teda aspoň sa tak tvária.  

Možno som tá sladká ja alebo skôr nie?

Možno tým chcem niečo zmeniť. Možno seba, môj život, moje zmýšľanie.

Neviem.

Alebo tým chcem niečo dať vám. 

Aby ste prestali čakať. Ale žili tak, aby ste si potom nevyčítali, že ste premrhali toľko času plánovaním vecí, ktoré urobíte, ale nikdy ste nenašli odvahu to skutočne urobiť.

Ak moje myšlienky dajú niečo čo i len jednej jedinej osobe a začne žiť inak, tak toto celé má zmysel. Ak moje slová niečo zmenia, tak to nie sú len slová do vetra.

Asi by sme si mali uvedomiť, že život plní každé jedno prianie. 

Premyslieť si, že to čo si želáme naozaj chceme.

Späť sa to už nedá vziať.

A žiadne druhé šance neexistujú.

Zastaviť sa. Aspoň na chvíľu. 

Dať šancu našim myšlienkam, aby plnili svoju úlohu a menili náš svet.

Vďaka tomuto blogu sa môj život zmenil. Od základov. JA som sa zmenila. 

K lepšiemu, k horšiemu?  

Netuším. 

Ale viem, že takto sa mi to páči omnoho viac.

Keby ste mne a Michelle pred rokom  povedali, že budeme mať blog-neverili by sme vám.

Že si ostriháme vlasy, prestaneme brať školu za náš najväčší životný problém, začneme byť flegmatické. 

Ale hlavne, že spoznáme toľko nových ľudí. Ľudí, ktorých sme si predtým idealizovali, alebo si o nich vytvárali predsudky.  

Pretriedime staré životy a začneme tie nové. 

S novými ľuďmi. 

Pri ktorých som nikdy neverila, že budú patriť do môjho života a budú v ňom zohrávať, tak dôležitú úlohu akú zohrávajú. Ale pasujú doň priam úžasne.

Zahodili sme melanchóliu a začali žiť celkom inak.

Spisujeme zoznamy. Postupne odškrtávame jedno prianie za druhým. A pridávame ďalšie a ďalšie.

Nie sú to bežné zoznamy. A myslím, že veľa z nich je nezverejniteľné.

Ale pamätajte, že snívať sa dá aj s otvorenými očami a nielen v bezpečí našej postele. Nech sú naše sny akokoľvek bizarné, všetky sa dajú uskutočniť. 

Tvorte si svoj život. 

Urobte si zoznam miest, ktoré chcete vidieť. Vecí, po ktorých túžite, ktoré chcete urobiť. Ľudí, ktorých si želáte spoznať. 

Objavte dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť.

Nech už je život akokoľvek ťažký, nájdite to čo vás robí šťastnými. Tešte sa z maličkostí, ktoré prináša každý jeden deň. 

Drobnosti tvoria náš svet. Naše šťastie. Pretože šťastie je len krátkodobý pocit, ktorý si môžeme vytvoriť aj my sami. Každú jednu minútu môžeme byť šťastní ak vieme ako. 

                                                                                                                           

                                                                                                                          -S láskou Claudie.

https://www.instagram.com/miclaudie/

ask.fm/MichelleClaudie

                      Diana (a la Šmrnda): dievčatá dnes sa musíme spolu odfotiť, ste také zlaté ružovučké. 

                                                         Ale hlavne ja som dnes krásna.

                     

                      Diduška, ty si vždy taká skromná :D

Dve malé mašiatka.

Michelle.

Claudie.

Šokantný uToRníK (6. diel)

 Musím sa priznať, že v týchto prvých riadkoch si nie som stopercentne istá či chcem písať o tom čo chcem.
 Možno by som mala písať o obľúbených knihách.
 Možno by som mala písať o želaniach.
 Víziách.
 Koníčkoch.

 Ale dnes chcem písať len tak. O svojom živote. O  tom novom.

 Ešte pred týždňom som žila celkom iný život. Dnes si nie som istá, či teraz žijem to čo je pre mňa vhodné alebo to, čo bolo  v minulosti bolo lepšie, pretože som sa viac držala na uzde.

 Mala som viac pravidiel, no dnes mám v hlave zoznam vecí, ktoré sa chystám urobiť, a myslím, že to zvládam úžasne.
 Ten, ktorý je so mnou stále vie, že robím veci, na ktoré by som sa predtým neodvážila, no a tí čo ma kútikom oka sledujú si zrejme hovoria, že som sa pokazila a treba ma reklamovať.

 Páči sa mi, že som obnovila kontakt s ľuďmi, ktorých som zbožňovala, teším sa z nových známostí.

 Už niekoľko dní sa snažím obnoviť svoj starý jedálniček, pretože smútok a stres ma dohnal k haldám cukru a mastným hlúpostiam.

 V piatok som po päť miliónov štyristoosemdesiatichdeviatich tisícoch  rokov mala dámsku jazdu. Začiatok bol fajn. O porážke mojej pečene písať nejdem.
 Neželala by si to.

 Dnešok bol tiež vcelku fajn deň. O pol deviatej som už sedela u Claudie, 34km od domova a cez úzku slamku som srkala smoothie, ktorého kúsky som si ešte celé doobedie nachádzala medzi zubami.
 Ležala som, kukala som do stropu a snívala o tom čo bude. Vymysleli sme plány na najbližších dvadsať rokov a uzatvárali sme nové, a nové dohody.

 Minulý piatok som uzatvorila neskutočne veľa stávok, ktorých prehra by ma zrejme zabila.

  Dnes vám chcem povedať to, že nech sa ocitnete v akejkoľvek hnusnej situácii, všetko sa môže otočiť tvárou k vám. Nikdy som neverila tomu, že každý si zodpovedá za svoje šťastie, ale je to tak. Za normálnych okolností by som teraz nepísala tento článok, ležala by som v posteli, kropila by som obliečku, bola by som vyhladovaná a dezorientovaná.
 Ale jedna z mojich žien mi povedala, že nech to je pre mňa akokoľvek ťažké, mám sa učiť myslieť flegmaticky.
 "Mici, ale ja nie som flegma. Ja to neviem."
 A ona, že no a čo, tak sa to nauč.

 Tak mi spravila hĺbkové čistenie pleti a tri dni som vyzerala ako gorilí zadok. (Neviem ako vyzerá gorilí zadok)

 A vtedy mi to docvaklo. Že naprieky sú nanič. Že dissovať môžem chodiace Dermacoly, a nie ľudí, ktorí sa v mojom živote objavili na scéne, zohrali svoju úlohu a zmizli.
 Keď chcem vidieť svojho nepriateľa ležať s vytrhnutými črevami na chodníku, musím len na pár sekúnd zavrieť oči, poďakovať sa mu, poslať mu vzdušný bozk a ísť ďalej. Alebo ak ani to nepomôže, stačí zbehnúť na tréning, nechať sa zbiť a zvyšok dňa rozmýšľať nad svojím modrým zadkom.

 Skutočne je to jednoduché.

 Začínam sa cítiť sladko ako Claudie.

 Prednedávnom sme si podali ruky nato, že sa v štyridsiatke zbalíme, nasademe do lietadla, odletíme do Holandska a vezmeme sa. A budú chlapské bokovky.
 Ak v najbližšej dobe urobím hlúposť, o ktorej vieme my- zainteresovaní, musím zjesť šesť hrušiek.  Lebo hrušky nemôžem ani cítiť.
 Lebo hrušky namočené v liehu sú moja smrť.
 Týmto ľuďom na mne musí sakramentsky záležať, keď spriadajú takéto plány na záchranu môjho triezveho zmýšľania.
 Mňa samú by lepší trest nenapadol.

 Keď sme dnes kráčali cez Páračku, skonštatovali sme, že Boh si z nás totálne strieľa. Sundáva nás ako náš matikár.
 Pred rokom by sme nepovedali, že sa raz dopracujeme k veciam, ktoré sa nám dnes dejú alebo k tomu, že spravíme veľký škrt a niektoré veci jednoducho zmiznú a prestanú existovať.
  Ešte včera ráno by som si netrúfala tvrdiť, že večer mi vlasy budú siahať sotva po ramená. Že dnes si spravíme výletík, a že výplatu opliesam skôr ako ju dostanem.
 V živote som si netrúfala ani len pomyslieť nato, že sa raz budem cítiť tak ľahko ako teraz. Nie, neschudla som na polovicu svojej váhy, len som prestala riešiť neriešiteľné veci.
 Myslím, že to je správne.

 Takže, keď aj vieš, že robíš hlúposť, keď vieš, že zajtra svoj dnešný čin budeš ľutovať, povedz si:
 " Robím si čo kcem a robím to dobre."

 -Michelle

Chvalabohu som sa neotrávila

Asi jediná normálna, potom sme to vzdali.

Čakáme, kým sa nám na pizzi chytí pleseň, zatiaľ sa fotíme.

Na 

Konečne mám  fotku s tou, ktorá sa nikdy nechcela fotiť. Vďačím za to jej novému telefónu s 8mpx prednou kamerou.

La lalalalalala láááááska.

Claudie tam vyzerá dosť vytočene. Tamara, už ma neobíjmaj!

Život raz pochopíš, matematiku nikdy. 

Čakanie na pleseň part 2.

Online život

Moje myšlienky ma sprevádzajú každý deň. Každý deň premýšľam, nad tým či žijem správne, či som v danej chvíli/momente urobila správne. Nemala som sa zachovať inak, alebo to urobiť celkom inak? 

Nad každým momentom môjho života premýšľam. Premýšľam, či som to tak naozaj chcela. Premýšľam nad svojim vlastným konaním, nad konaním nás všetkých.

Ľutujem priveľa. 

A čoraz viac si uvedomujem, že svet v akom žijeme nie je skutočným svetom.

Mnohí žijú imaginárne. Vo svojich predstavách. Prežívajú svoj "plnohodnotný" online život.

Celý svet žije internetom. Internet je životom nás všetkých. Aj mňa samej. 

Stále sa pýtam kedy nastal ten zlom v našom svete? Kedy internet ovládol všetko? Ľudia majú problém rozprávať sa face to face.

Máme problém nadviazať rozhovor s celkom neznámym človekom. Ale cez internet by to išlo ľahko. Všímam si to v bežných situáciách...

V autobuse si k sebe sadnú osoby, ktoré sa poznali celé roky, ale už si nemajú čo povedať. Možno by mohli byť najlepšími priateľmi, viesť hodinové rozhovory. Ale osobný kontakt v našom svete je obmedzený.

Každý jeden deň trávime na internete. Neustále máme mobil v rukách.

Mám pocit, že bez facebooku alebo iných sociálnych sietí by si ľudia nikdy nedokázali povedať niektoré veci. Nadviazať kontakt.

Navzájom sa ničíme hateami. Ale do očí si nepovieme nič. Unikla nám hlavná podstata internetu. Nie je to o tom spoznávať nových ľudí-to by sme mali osobne. Osobne si hľadať nových priateľov, zoznamovať sa. Nie je to ani o tom, ničiť druhých ľudí, ktorí si idú za svojimi snami našimi vysoko dôležitými komentármi "plných lásky".

Internet má slúžiť na šírenie informácií.

Nechcem vyznieť ako hater internetu a všetkých sociálnych sietí. 

Možno ním tak trochu aj som.

Internet je fajn vec, kým vieme žiť aj normálny offline život.

Mnohí majú pocit, že kto nemá facebook akoby nežil. Aj ja sama som si to kedysi myslela. Ale teraz už facebook nemám a žijem. Stále dýcham. Žijem skutočný život.

Viete, je pekné, keď vám niekto napíše len tak. Chce vedieť ako sa máte a čo máte nové. Ale to robí málokto. Ľudia si na vás spomenú len, keď niečo potrebujú. No slová ako prosím a ďakujem pre nich neexistujú.

Alebo sa o vás zaujímajú až príliš, no keď sa stretnete, ledva sa pozdravíte. Ale písať si môžeme aj s Ludvikom. Na facebooku vie byť každý odvážny, ale čo takto byť odvážny aj normálne?

Tento rok je o deň dlhší. Raz za štyri roky, máme deň naviac. Preto som sa rozhodla, že ten deň, 29.2. nenechám uplynúť ako každý iný. 

Stlačím tlačítko off. Celý deň nepoužijem internet, ale radšej budem s ľuďmi, ktorých ľúbim. Ako len strácať čas, pretože čas je dôležitý.

Dajte sa offline a žite normálny život. Rozprávajte sa s ľuďmi z očí do očí. Keď to zvládli ľudia kedysi dávno, prečo by sme to nezvládli aj my?

                                                                                                                                      -s láskou Claudie.

https://ask.fm/MichelleClaudie

https://www.instagram.com/miclaudie/

                                                                                                                                   

UtoRníK (5.diel) Bublina

Keď sa stretnem s človekom, ktorý mi s vypúlenými očami ochká, že aké sme flegmy, len sa pousmejem.
 Aj mne neraz prasknú nervy.
 Plačem len tak.
 Rátam dni keď som bola šťastná.
 Pozerám do budúcna.

 Za posledné mesiace by sa dalo povedať, že som viac menej dospela.
 Jasné, že nie doslovne. Rektoskopik som stále, sny v mojej hlave neubúdajú,neťažia ma dospelácke starosti, ale niečo sa vo mne pohlo.

 Keď prežívaš jednu katastrofu za druhou, tvoja myseľ všetko nafukuje a tvoj mozog je opuchnutý ako oči po plači, niečo sa zmení.
 Ja som vrieskala.
 Hysterčila.
 Preháňala.
 Všade, kam som sa pohla bola so mnou paranoja.

 No ono sa to dostalo do takého stavu, že som od rána do večera pociťovala také to zemetrasenie.
 Vnútri.
 Keď mi otriasalo srdcom, pľúcami i žalúdkom.
 Keď som pri každom prudkom pohybe mala divoký závrat a pri každej myšlienke na jedlo ma napínalo.
 Keď za tri dni schudneš tri kilá, vtedy vieš, že niečo nie je v poriadku.

 Zrazu si uvedomíš, že veci, ktoré si začal robiť sa nestotožňujú s tvojimi hodnotami.

 Strácaš svoje priority a ty sa snažíš nájsť svoju nabíjačku.

 Keď mi bolo takto nanič, nesnažila som sa byť s Claudie, pretože som nechcela, aby ma videla v takom tom inom svetle. Zháňala som starých i nových známych, zahodila som svoje dobré zvyky a moc, moc som rozmýšľala.
 Nad tým čo chcem urobiť a čo by bolo vhodné.
 Nad tým, či to je iba dočasný stav alebo môj normál sa pretransformoval do nového normálu, ktorý sa mi nepáči.
 
 Ani teraz neviem či som urobila dobrú vec.

 A tak, keď ma večer strašia veci,o ktorých nechcem počuť, prikryjem sa perinou, zhasnem svetlo a hovorím si aké krásne je kašľať.
 Stále.
 Dokola.
 A potom od nudy zaspím.

 V istých časoch to bolo tak i so školou. Takou tou mojou bežnou súčasťou školského dňa boli stavy, že som mala chuť vyvrátiť nedeľný obed.
  Doma som nad knihami sedela aj štyri hodiny,  ale nevedela som nič, pretože:
 1. Nezaujímalo ma to.
 2. Nezaujímalo ma to.
 3. Rozmýšľala som nad zajtrajškom.

 Takto pekne som zabíjala svoj čas, presne tak, ako keď pozeráme na fyzike hodinové video, ktorého pointou je otieranie plastovej tyče o srsť.

 Tak sme sa s Claudie na to celé pekne postupne vykašľali. Každé ráno sa 30 minút prechádzame po škole, vymýšľame plány na piatok, plánujeme útek zo školy, atentát na zborovňu.

 Ten atentát bol vtip.

 Doteraz sme nemali taký ten plnohodnotný život, no odkedy máme tento jovicentrický blog, prestali sme riešiť náš introvertský život a začali sme komunikovať s cudzími ľuďmi.
 Ľudí, ktorých sme niekedy pokladali za vzduch teraz rady stretávame po chodbách a uliciach.

 Zrazu si ťa známi žiadajú ako osobného psychológa a je to fajn.
 Je fajn, keď sa tak trochu odlepíš od zeme, staneš sa lietajúcim cicavcom a odosobníš sa od svojho života, svojej dennej rutiny a problémov.

 Tak chrumkavec, teraz rob všetko tak ako chceš.
 Vieš, lebo zajtra ti do toho niečo príde a už nebudeš mať čas veci meniť.
 Ak ti to pomôže, pokojne zabudni na svoje ego a rob veci, v ktorých ťa brzdilo. Ak chceš získať späť nejakého človeka, tvár sa, že ho nevidíš a vraz doňho. Vylej naňho pomarančovú šťavu - presne tak to robia vo filmoch.
 Spievaj si popri chôdzi a raz zistíš, že máš naozaj šťavnatý hlas.
 Rob zakázané veci, zbieraj skúsenosti.
 Plánuj.
 Míňaj peniaze, nešetri.
 Začiatkom každého týždňa alebo mesiaca si napíš zoznam čo chceš urobiť. Vďaka tomu som sa naučila robiť šnúru, zriekla som sa mäsa..
 A vieš čo je dôležité?

 Vypusti z mysle ľudí, ktorí ti infikujú zdravý rozum, sebavedomie a myšlienky. No a čo, že si myslíš, že ťa o niečo okrádajú?
 Okrádaš sám seba, keď si necháš zaniesť myseľ niekým nepodstatným.
  Nechaj to ísť, nejde karta vždy.
                                                                                                            S láskou Michelle...

Lebo Claudie mi vysvetľuje matiku

Tvárme sa, že nás nevidí učiteľka. Nemám dať ten mobil vyššie?

Stlačím jej hlavu, chrumka jedna.

Pridať popis

A jedna Klaudinkina selfieee

Tak, dajme si ju ešte raz.

Hodina matematiky.
"Pán profesoooor!"
Nič.
"Páááán profesooooor."
Otočil sa :Áno?
"Uzavrime dohodu."
"Dohodu musíte uzatvoriť dvaja."
Otočil sa späť k tabuli a išiel si svoje.

Ale decká, už sa nefoťte.
Dobre pani profesorka, ešte dáme poslednú.

 https://ask.fm/MichelleClaudie 
 https://www.instagram.com/miclaudie/

Prstom po mape

Občas si uvarím kakao, zapnem Google maps a cestujem.  Cestujem krajinami, mestami, dedinami, po všetkých krásnych miestach.  Mám taký zoznam s miestami kam by som raz chcela ísť. A jedným z nich bolo aj  Taliansko-Rím. Tento môj obrovský sen, ktorý sa mi zdal nesplniteľný, mi približne pred rokom splnila moja babka. Jedného pekného dňa prišla za mnou s tým, že ideme spolu do Ríma. V tej chvíli sa mi celý svet zastavil. To sa mi snáď len sníva.

Nie, Klaudinka nesníva. A tak Klaudia išla do Talianska. Čo tam potom, že s dôchodcami. Áno bol to zájazd dôchodcov. A akokeby to nestačilo bola to púť po cestách svätého Františka. Ale záleží vôbec na tom? Nie. Najkrajších 5 dní môjho života.

A tak sme nasadli na vlak, odviezli sa do BA a tam sme prestúpili na autobus, ktorý nás zaviezol až do IT. Cestovali sme celú noc. Cez Alpy, Benátky a mnoho ďalších krásnych miest. A ráno sme už boli na mieste. V malom mestečku Assisi. Nikdy som nevidela nič krajšie. Malé mesto na kopci, zo skál. Skutočne kúzelné. Očarilo ma omnoho viac ako samotný Rím. Obzreli sme všetky kostoly ako sa na správnej púti patrí. Ale zvládla som to. Celý prvý deň sme strávili v Assisi a večer sme sa ubytovali dolu v dedine. Dovtedy som si myslela, že niečo ako dokonalosť nie je. Neexistuje. Ale v ten večer som ju našla. Hriešne magický západ slnka. Myslím, že v tej chvíli som sa zamilovala. Do Toskánska.

Na ďalší deň sme znovu nasadli na autobus a odviezli sa do Ríma. Strávili sme tam štyri dni. Navštívili sme všetky kostoly. Ale nevynechali sme ani koloseum. Ďalší magický západ slnka. Ale kúzlo z tohto čarovného mesta vyprchalo až príliš rýchlo. Ten večer, keď sme sa boli prejsť ku koloseu, sa konal protest proti ISIS. Strach. Panika. Obavy. Všetko bolo zatarasené. Samé transparenty, zbrane, oheň. Všade boli policajti, vojaci a hlavne zvláštne vyzerajúci muži zahalení v čiernom. V tej chvíli mi naozaj nebolo všetko jedno. Všetci dôchodcovia chytili druhý dych a najrýchlejšie ako sa len dalo sme odtiaľ utekali na metro. Ale cez ľudí v metre by neprešla ani myš. Všade boli ľudia. Zapchali každú chodbu, aby tadiaľ nemohol prejsť nik. Všetci sme sa upokojovali navzájom. Hlavne najmladšieho člena našej posádky, 10-ročné dievča, ktoré mi spríjemňovalo celý výlet. Moja adoptívna malá sestra.

Ani sama neviem ako sa nám odtiaľ podarilo dostať. Ale našťastie sa nič nestalo a náš výlet pokračoval ďalej. Na druhý deň bol v meste už pokoj. Mohli sme pokračovať v prezeraní pamiatok.

Navštívili sme ďalšie desiatky kostolov ( v Ríme je ich fakt veľa), Fontánu di Trevi, pri ktorej sme si dali najlepšiu zmrzlinu na svete.  Neviem či to bolo jej chuťou alebo miestom kde sme ju jedli. Prešli sme sa po Španielskych schodoch (aj naše schody v meste sú krajšie). Ale tak sú to predsa Španielske schody, nejdem nimi opovrhovať.

Rím nie je až také krásne miesto ako sa zdá na fotkách. Na fotkách vyzerá všetko krajšie ako v skutočnosti je. Ale Vatikán je naozaj úžasný.

 Skutočne malý okruh mojich blízkych vie o tom, že na Kvetnú nedeľu som bola na svätej omši, na Svätopeterskom námestí, ktorú mal sám pápež František. Kontrola väčšia ako na letisku. Myslela som, že už ma aj donaha vyzlečú, aby sa ubezpečili, že nikde neskrývam zbraň ani žiadnu bombu. (Áno malé blonďavé dievča, ktoré sa zlomí ako trieska, keď doňho len fúknete vyzerá presne ako terorista.) 

Ale stálo to za to. Najkrajší zážitok v mojom živote. Energia, ktorá srší z toho malého staručkého muža je neuveriteľná.

Počas omše sa tváril veľmi vážne a unavene. Ale, keď nastúpil do papamobilu prekonal by všetku energiu sveta. Samé endorfíny.

Na ten deň nikdy nezabudnem.

Posledný deň sme strávili vo fronte do Vatikánskych múzeí. Čakali sme presne 5 hodín. V tej chvíli mi to, ale vôbec nevadilo. Myslela som len na to, že uvidím Mikelanjelove sochy, obrazy môjho najobľúbenejšieho maliara Leonarda da Vinciho. No nestalo sa tak. Prezreli sme všetky sväté obrazy, veď predsa sme na púti a nie na žiadnej exkurzii. Dlhánska chodba, na ktorej sú spomínané sochy sme obišli, pretože to nás zaujímať nemusí.

Verte mi, že nikdy som nebola nahnevanejšia ako vtedy. Päť dní plných modlenia, každodenných omší a chodenia po všetkých možných kostoloch prežijem. Ale byť tak blízko obrazov mojich obľúbených maliarov a nemať šancu ich vidieť. To už bolo na mňa až príliš.

Tvrdohlavá Klaudia bez nálady sa rozhodla, že sa zaobíde aj sama. A samozrejme, že sa stratila. Na 2 sekundy som sklonila hlavu, keď som ju zdvihla nevidela som nikoho známeho. Len som vedela, že sme mali ísť do Sixtínskej kaplnky. Tak som nasledovala šípky. Ale oni neboli nikde. V žiadnej miestnosti cestou do kaplnky ani len v nej. Snažila som sa dovolať mojej babke, aj našej sprievodkyni, ale roaming mi nefungoval. Nakoniec sa mi mobil vypol úplne. Hodinu som blúdila sama a histerčila. Verte mi, že slzy som mala na krajíčku. Ked už som nevidela inú možnosť ako ísť za ochrankármi a povedať im, že som sa stratila svojej skupine, aby mi pomohli. V tej chvíli sa objavila jedna žena z mojej skupiny. Ten rachot čo padol, bol kameň z môjho srdca.

Domov sme cestovali lietadlom. Letela som prvýkrát. Je to zvláštny, ale zároveň super pocit letieť.

Za tých päť dní som toho zažila strašne veľa. Štrajk ISIS, bitku troch černochov v metre (myslím, že to bolo ešte horšie ako ten štrajk), cestu napráskanou MHD. Nejaký starý talian, ktorý smrdel ako popolník bol na mňa natlačený, že som cítila každú časť jeho tela, aj tých partii, ktoré som fakt nechcela cítiť. Nemohla som sa ani len pohnúť, ale vyslúžila som si titul hrdinky našej posádky.

Bola som chodiaci prekladač (kto by to bol povedal, že dôchodcovia nevedia po anglicky).  Ale hlavne som sa naučila, že človek sa dokáže zabaviť aj so 70-80 ročnými tetuškami.

No bolo krásne-najkrajšie. 

                                                                                                                                              -Claudie.

 Kúzelné koloseum.

 Španielske schody.

     Síce sa v Sixtínskej kaplnke nesmie fotiť, ale ak máte 1 meter 50, nik si vás ani nevšimne :D.

                                         Assisi. Najkrajšie miesto aké som zatiaľ navštívila. 

Najdlhšia, ale zároveň aj najzaujímavejšia omša akú som kedy zažila. Čo tam potom, že som nerozumela ani jednému slovu. 

Musíme predsa ukázať našu vlajku. A áno väčšia už nebola :D . 

Lakomstvo Slovákov sa nezaprie. Kupujete si kvety, ktorými budete mávať za symbolickú cenu 1 euro. Ale, keď ich ponúkajú zadarmo. No nevyuži to. 

Klaudinka aj sviečku zapálila. Za čo? prísne tajné.

A na záver, nie len západy slnka v Taliansku sú hriešne krásne, ale aj východy.

Valentínsky UtoRníK (4. diel)

Dnešný UtoRníK bude v stredu, minulý som vynechala, lebo som makala v práci a včera sa proste nedalo.
 Tak to chodí.
 Čo ma už asi dva týždne vytáča sú reklamy od Alzy.
 Nieže by som ich celý rok ignorovala.
 Akoby nestačilo, že ten malý zelený zasranko celý rok vykrikuje, že rozdáva 100 tabletov týždenne. Oni museli urobiť aj valentínsku zelenú reklamu.
 Myslím, že nie som jediná na tejto planéte, ktorej ide hore krkom tento sviatok. Máme mnoho iných krásnych sviatkov a medzinárodných dní.
 Medzinárodný deň priateľstva, úsmevu, objatia. Alebo tie dni, keď ľudia v uliciach rozdávajú stužtičky za nenarodené deti alebo za ľudí postihnutých AIDS.

 Prečo je zo dňa všetkých zamilovaných urobený jeden veľkolepý reklamný trhák?

 Keď som bola mladšia, gúľala som očami, keď niekto povedal, že Valentín je deň ako každý iný.
 Teraz už tomu chápem.
 Prečo by sme sa mali tváriť, že sa máme radi iba 14. februára?
 13. to bolo inak?
 A 15. sa už vôbec nebudeme mať radi?

 Bude to rovnako každý jeden deň. Pokiaľ to je úprimné.
 Mňa osobne viac poteší, keď si s priateľom urobíme spoločný program v piatok večer.
 Nerozplačem sa, keď nedostanem na Valentína obrovskú kyticu ruží, gigantického plyšového medveďa a tony čokolády.

 To dôležité je, aby človek, ktorý ma má rád bol so mnou dnes i zajtra.

 Aby bolo jasné, nehaním tento sviatok. Len odcudzujem páry, ktoré sa srdiečkujú iba v tento deň. Tých, ktorý na ďalší deň zabudnú tomu druhému dokazovať, že ho majú radi.
 Nie, nežiadam vás, aby ste svoju priateľku každý týždeň ťahali na drahú večeru.
 Nie, to nie.

 Len kcem poukázať nato, že existujú tisícky spôsobov ako môžeme tomu druhému dokázať ako ho máme radi, a ako si ho vážime, lebo zajtra tu už s nami nemusí byť.
 Práve dnes si môže povedať DOSŤ! On si ma už vôbec neváži.
 A odíde.
 A nebude to jeho vinou.

 Takže čo máš urobiť dnes?
 Bež za mamkou, bratom, priateľom, proste za niekým na kom ti naozaj záleží obíjmi ho a povezd mu,že ti na ňom moc záleží.
 Zober ho/hu na prechádzku, pre mňa za mňa pozerajte na hviezdy, rozprávajte sa, podeľte sa o svoj najkrajší zážitok. Nečakaj na zajtra alebo na správny moment. Na deň, kedy si obaja v rovnakom čase nájdete chvíľku pre toho druhého.

 Viem, že nemám nič sľubovať.
 Ale sľubujem ti,že to bude naozaj stáť za to.
                                                                                                                  S láskou Michelle

Myslím, že 14. vypínam wifi, lebo mi prasknú všetky nervy. A čo ty?

NIE LEN NA VALENTA

https://ask.fm/MichelleClaudie
 https://www.instagram.com/miclaudie/